Múzeum

Tel. kontakt: 0908 12 15 77

Uskutočnili sa  výstavy:

HRAČKY NÁŠHO DETSTVA

https://mytrencin.sme.sk/c/22193788/svet-hraciek-v-moravskom-lieskovom-vas-vrati-do-detstva.html

AKO SME CESTOVALI

https://mytrencin.sme.sk/c/22124497/vystavu-mozu-malej-obci-zavidiet-aj-velke-muzea.html

ZASPOMÍNAJME SI NA STARÉ ŠKOLSKÉ ČASY

https://mytrencin.sme.sk/c/22327642/na-skolskej-vystave-nechybaju-ani-tahaky-stare-patdesiat-rokov.html

Ako vzniklo múzeum v obci Moravské Lieskové

Život drobného ľudu bol veľmi ťažký. Mnoho sa museli narobiť, kým si niečo nadobudli.
Naprostred dediny je krásna stará historická budova. Ktorá si svoje pamätá. Kedysi to bol stoličný dom, potom to evanjelická cirkev kúpila a bola tam fara. Bývali v nej významné osobnosti – ako Jozef Hollý, Ján Zeman, Martin Rázus, Andrej Mihál a iní. Martin Rázus básnik a spisovateľ napísal 4 – dielny román „ Svety“ . Je to vlastne kronika Moravského Lieskového. Tento román bol tiež inšpiráciou k založeniu múzea.
Po postavení novej fary , bola v tejto budove pošta a byt , kde býval poštmajster. Keď postavili novú poštu, časť budovy opravili na osvetovú činnosť. V byte zostal bývať poštmajster s rodinou. Keď zomrel, zostala tam iba stará pani, ktorá už bola slabá a musela ísť do domu dôchodcov. Teraz sa stalo to, čo sa robí so všetkými starými budovami. Vytvorilo sa tu smetisko. Pani Adamovičová, ktorá žila oproti sa musela na to stále pozerať a veľmi ju to mrzelo:“ všade na okolí majú múzeá a čo my Lieskovania sme najposlednejší“ ?
Tak sme sa dali do práce. Budovu bolo treba vysporiadať pozemnoknižne. Obec dala cirkvi záhradu a cirkev dala obci túto budovu. Bol august 1998 , dva týždne do oslavy 600. výročia obce. Predseda Sýkora povedal, že to by bol zázrak, ak by sa to podarilo.
Ženy , z ktorých vyšiel tento podnet: Božena Adamicova, Oľga Hlavatá, Oľga Demková, Mária Drobná, prezreli doma komory a povaly a všetko si pripravili.
Muži: Ján Hlavatý, Michal Demko, Štefan Hlavatý sa pustili do takej roboty, z ktorej ich nebolo ani vidieť. Museli poodtŕhať dosky, ktorými boli podbité plafóny – aby tam vraj bolo teplejšie. Keď to poodtŕhali, objavili sa tam pevné hrady a krásne staré plafóny. Vydrhli ich oceľovými kartáčmi a natreli farbou. To bola prvá veľká radosť z práce. Zároveň murári oškrabovali popukané steny a natierali maltou. Štefan Hlavatý vynášal všetku nečistotu, teda hneď to čistili. Keď prišiel Ivan Drobný zo zamestnania/ dôchodca, ktorý ešte pracoval na ŠM dotiahol traktor s vlečkou a títo dvaja odvážali, ani neviem koľko dní smetisko a privážali šutolinu na cestu do dvora. O tri dni sa pridali manželia Pagáčovci, ktorí žijú v Novom Meste nad Váhom a majú tu chalupu, už nás bolo desať dôchodcov. Medzitým bola pripravená relácia do miestneho rozhlasu , ktorá sa vysielala 2 krát cez deň, kde boli občania vyzvaní , aby pohľadali staré veci, ktoré im ešte zostali nepoužívané v domácnostiach. Občania to pochopili a začali prinášať materiál, valilo sa to zo všetkých strán. Každý bol zapísaný, čo priniesol. Ale stalo sa aj tak, že sme neboli prítomní a prinesené veci neboli zapísané. Takže niečo nie je zapísané, ale málo. Využili sme pekné počasie a tak sme mnohé prinesené veci mohli čistiť, umývať, a natierať vonku.
Na návštevu prišli i z múzea v Novom Meste nad Váhom. Tí sa len na nás pozerali, nič nehovorili, mysleli si hádam, že sme nenormálni. Za niekoľko dní doviezli panely s fotografiami a niekoľko exponátov, lebo si mysleli , že to bude prázdne. Neverili vlastným očiam, lebo exponáty sme už mali vystavené a panely nemali kam postaviť, tak ich museli dať vedľa do osvetového domu.
Na dvore na stene boli obrazy, ktoré namaľoval M. Rázusovi jeho priateľ, ale boli veľmi popukané, opadané. Stena musela byť nanovo obhodená a obrazy premaľoval dedinský maliar – náturista Miloš Kucek.
V poslednej fáze pomáhali aj zamestnanci OÚ. Veľmi pomáhal aj predseda OÚ Miroslav Sýkora. Každé ráno prišiel pozrieť, čo potrebujeme a všetko zároveň zabezpečil, či to boli klince, farby, vápno, čistiace potreby a podobne.
Dva týždne pracovalo desať dôchodcov od svitu do mrku. Odmenou im bolo to, že videli krásne výsledky svojej práce.
Odvtedy každú nedeľu od 14.00 hodiny do 16.00 hodiny tam sedávali manželia Hlavatých. Vetrali, kúrili a čakali na návštevníkov, ktorých bývalo  málo. Cez školský rok prichádzali žiaci, čakalo sa na nich v pracovný deň. Cez nedele prišli navštíviť múzeum manželia Demkovci, Pagáčovci a manželia Drobný . Vždy sme sa potešili zo spoločnej práce, niečo vylepšili, opravili a samozrejme upratali. To je všetko o našom múzeu.

Oľga Hlavatá